• malíček, Krásnohorská 11 851 07 Bratislava
  • +421 948 129 985
  • info@nasmalicek.sk
Kategória: ,

Viktória (28tt a 860g)

„Ako  som  porodila svoje  Predčasniatko?” Ako  každé  dievča, aj ja som  túžila založiť si rodinu, mať dieťa, stať  sa matkou  AJ napriek tomu, že mi to moja doktorka pre môj zdravotný stav neodporúčala (aká choroba???).  Túžba však bola silnejšia a preto na vlastné riziko som ostala tehotná.

Do  6. mesiaca tehotenstva bolo všetko v poriadku. Neskôr sa  mi však  začali  zhoršovať výsledky a musela som byť hospitalizovaná. Našťastie dieťatko rástlo, ale moja pečeň to nezvládala.  Situácia bola natoľko vážna, že lekári chceli  moje tehotenstvo ukončiť, aby zachránili aspoň mňa.  Moja ošetrujúca lekárka doktorka Brenerová , ktorá  ma poznala od malička, mi vtedy veľmi  pomahala . Stála  pri mne v najhorších chvíľach. Prišla za mnou v noci  aj keď nemala službu a zariadila mi prevoz do Dererovej nemocnice v Bratislave.  Po nasadení liečby sa môj stav zlepšil. Nie však nadlho. Po dvoch tyždňoch sa mi opäť začali  zhoršovať výsledky  a pani doktorka Brenerová už nechela  čakať,  aby sa to znova zhoršilo ako prvýkrat a tak sa dohodol prevoz do nemocnice na Antolskú, kde je oddelenie pre extrémne nezrelé deti.

Naša  malá  BOJOVNÍČKA sa narodila v 28. tyždni  tehotenstva  cisárskym rezom. Važila  860 gramov a merala 34 cm.   Bolo to nesmierne ťažké, keď som  malú  po narodení  nemohla vidieť či chytiť a pohladkať. Videla som ju  až na druhý deň po pôrode.   Bola maličká  ako  žubrienka. Zmocnil sa ma strach,  divný pocit  ľutosti, že si nemožem  malú privinúť a pohladkať. TOTO  pochopia asi  len  mamy, ktoré  to všetko  prežili . Chcela  som jej  dať aspoň  to málo,  svoje materské mlieko. Musela som si odstriekavať   a sestričky  malú  kŕmili.

Mňa znova  po  tyždni  previezli na doliečenie  pečene a  malá  ostala na oddelení na Antolskej.  Manžel  nosil  malej mlieko, ktoré som si pravidelne odstriekavala.  Lenže po  dvoch tyždňoch som dostala infekčnú horúčku a mlieko som stratila. Po mesiaci  ma pustili domov. Malá musela ostať  v nemocnici, kým nebude mať svoju váhu.  Pretože som z Oravy a do Bratislavy je to naozaj ďaleko,  nemohla som     k nej chodiť každý deň.  S manželom  sme na snažili za ňou chodiť aspoň dvakrát do týždňa .

Naša  BOJOVNÍČKA  Viktória  bojovala  a pekne  priberala.  S Božou pomocou a starostlivosťou  lekárov  a sestričiek sme dnes obe v poriadku. (Kolko ma Viktorka rokov dnes???)

Veľká vďaka  patrí  personálu  v nemocnici na ANTOLSKEJ, DEREROVEJ nemocnici a nemocnici na   KRAMÁROCH.
Ale tá  najväčšia  Vďaka  patrí mojej  ošetrujúcej lekárke  pani doktorke  Brenerovej .

PS: Netreba  sa  vzdávať , TREBA  Vydržať a VERIŤ .