• malíček, Krásnohorská 11 851 07 Bratislava
  • +421 948 129 985
  • info@nasmalicek.sk
Kategória:

Matúško (24tt, 790g a 33cm)

Matúško, narodený 8.11.2011, 24,6 t.t., váha 790gr, 33cm.

Nastal vytúžený okamih, keď mi gynekológ oznámil, že som tehotná. Ešte krajšie, aj keď so začiatku spojené aj s množstvom otáznikov bolo, že to nebude jedno dieťatko, ale rovno dve.

Zo začiatku sme prežívali veľké obavy o to, či chlapci budú zdraví. Predchádzajúce tehotenstvo bolo totiž ukončené z dôvodu down-syndrómu a ťažkého ochorenia srdiečka a v ďaľšom tehotenstve sa plod prestal vyvíjať. Absolvovali sme všetky vyšetrenia, po ktorých nám oznámili radostnú novinku, že obaja chlapci veľmi dobre v brušku prosperujú. Vylúčilo sa akékoľvek ochorenie. Konečne som sa začala tešiť, že si budem tehotenstvo užívať a aj túto radostnú novinku okoliu oznámime. Netrvalo to však dlho, po ôsmich radostných dňoch mi večer odtiekla plodová voda. Záchranka ma odviezla na Kramáre, kde som čakala, čo bude s chlapcami a so mnou. Bol vysoký predpoklad, že o deti prídeme. Vtedy som bola v 20 t.t..

V tú noc, ani nasledujúci deň som neporodila. Zostala som ležať ešte ďalších takmer päť týždňov. To čakanie, čo sa bude diať, tá neistota, boli veľmi náročné. Čakala a odrátavala som každý jeden deň, aby sme prekročili pomyselnú hranicu 24 týždeň, aby naše deti mali aspoň akú takú šancu na prežitie. A zrazu prišiel 24,6t.t. a už sa chlapcom v brušku prestalo páčiť. V ten deň som dostala dve dávky kortikoidov, s tým že na druhý deň dostanem ďalšie dve dávky. Bohužiaľ už sme to nestihli. V noci mi nastali pôrodné bolesti. Službukonajúci lekár však môj stav posúdil, že nejde o kontrakcie. Ďakujem môjmu gynekológovi Dr.Hrúzikovi, ktorému sme sa v noci ozvali, pretože som cítila, že rodiť začínam, (našťastie mobil mal pri sebe), a ten zorganizoval, aby ma previezli na pôrodnicu. Pôrodiť som už nestihla na Antolskej, ako bolo pôvodne plánované, aby chlapci dostali rýchlu a adekvátnu pomoc, ale na Kramároch. V tej chvíli ma upokojoval už len pocit, keď som zbadala môjho gynekológa Dr.Hrúzika a lekárky na pôrodnici Dr. Boháčikovú a Dr.Torokovú.

A takto synčekovia prišli na svet. Manžel videl ako ich postupne transportovali na Antolskú na JIRS. Hneď išiel za nimi, kde ho veľmi milo, starostlivo prijali. Ja som zostala ešte 4dni na Kramároch. Chlapcov som nevidela, ale manžel mi nosil ich foto a bolo veľmi príijemné, že každý deň sme mohli byť v kontakte s Matúškovou milou a starostlivou ošetrujúcou klekárkou Dr.Hartmannovou, ktorá nás vždy podrobne o všetkom informovala.

Ten prvý deň, keď ma manžel priviezol za Matúškom a Adamkom bol neopísateľný. Boli tak strašne maličkí, bezbranní. Bola som šťastná, ale i plná strachu a zároveň aj výčitiek, prečo sa to vlastne stalo. No mali sme v sebe všetci odhodlanie bojovať a hlavne veriť a napoddávať sa. Odvtedy sme s manželom za chlapcami dochádzali do nemocnice každučký deň a trávili s nimi čo najviac času. Púšťali sme im hudbu, čítali rozprávky, alebo len tak pri nich sedeli. Po ôsmich dňoch sa však Adamkov zdravotný stav veľmi zhoršil. Sme vďační pani docentke Chovancovej, ktorá s nami v pokoji, v tichosti a láske prežila Adamkov odchod. Mali sme ho na rukách a boli s ním do poslednej chvíľky ako sa dalo. Bol neuveriteľne statočný a každý jeden deň naňho s láskou spomíname. Vždy keď sa pozrieme na Matúška, tak si hovoríme, že je v ňom i kusisko Adamka.

Až spätne sme si uvedomili, že po rozlúčke s Adamkom sme deväť dní neurobili ani jednu fotku Matúška. Asi sme nemali síl, asi sme sa obávali, čo bude ďalej. No zrazu sme tie fotky robiť začali. Neviem presne, čo sa stalo, čo sa zmenilo, len si pamätám, že sme si hovorili, že sme rodičia , máme syna a nie je to žiadna predstava, ale je to realita a fakt, ktorej sa nemôžeme báť. A odvtedy tých fotičiek bolo stále viac a viac a takmer každý jeden deň. Vždy som si k tomu zapisovala, čo sa kedy dialo. Tak viem, kedy sme prekonali sepsu, kedy bol Matúško extubovaný… . Inak bolo to po mesiaci a prvýkrát vydržal 12 hodín. Silák, však? J O dva dni bol ďaľší pokus o extubáciu, ktorý už bol trvalý a viac zaintubovaný nebol. Odvtedy sa Matúškovi akoby začalo viac dariť. Zdal sa nám pokojnejší, neotravovala ho tá trubica. V podstate odvtedy žiadne veľké problémy nenastali. Operáciu očiek nepotreboval, čo bol takpovediac zázrak. Takmer po mesiaci sme mohli Matúška klokankovať, tie chvíle boli neopísateľné, vzájomne sme si seba veľmi užívali. Rovnako s úsmevom na tvári spomíname na prvé prebaľovanie v inkubátore, dudlanie dudlíka, plač, vydávanie hláska (keď bol Matúško zaintubovaný, tak sme ho nepočuli), a prvé kilo. Túto váhu Matúško dosiahol po mesiaci a štyroch dňoch od narodenia. A prvé oblečenie? J Joj to bolo radosti, keď sme na Vianoce prišli a Matúško mal na sebe bodynko. No a prvé prisatie na prsník, pitie z fľašky a preloženie do postieľky… . Tých chvíľ keď nám od radosti a dojatia vyhŕkli slzy bolo veľa. Po 65 dňoch trávených na JIRS bol Matúško preložený na šieste poschodie na oddelenie rizikových novoredencov. A tam sa už začala úplne nová etapa. Po dvoch týždňoch ma prijali na oddelenie, aby sme sa s Matúškom zosúladili a zvykli si na seba. No a 1.februára, presne tri týždne pred oficiálnym termínom pôrodu nás s váhou 2270 gramov prepustili domov.

Aj touto cestou by sme s manželom chceli poďakovať absolútne skvelému personálu JIRS a Oddeleniu rizikových novoredencov na Antolskej ulici.

Ďakujeme všetkým lekárom, ktorý sa starali o Matúškov zdravotný stav, či už tým, ktorí s ním boli v každodennom kontakte, alebo špecialistom, ktorý sledovali jeho mozoček, srdiečko, očká, rast…

A v neposlednom rade neuveriteľne milým sestričkám sme volali „naše setričky“, ktoré pomáhali nielen Matúškovi, ale veľakrát i nás rodičov držali nad vodou. Menovite pani Majka, Sylvinka, Drahuška, Jarka, Majka, Ivetka z JIRS a Monika, pani Anka, Jarka, Helenka a Ľubka z oddelenia rizikových novorodencov. Aj našej fyzioterapeutke Dáške patrí hlboký obdiv. Tá s Matúškom cvičila od úplného malinka J

Matúško mal aj kopec inkubátorových a postieľkových kamarátov. No dlhé obdobie sme spoločne prežili s Linduškou a jej maminkou na JIRS. Bola som vďačná, že sme sa mohli pri inkubátoroch stretnúť a porozprávať o tom, ako sa našim detičkám a nám darí. Dodnes sme v kontakte a vzájomne si pomáhame.

Počas cesty, ktorú sme prechádzali a aj prechádzame sme prežili a stále prežívame celú škálu pocitov. Od radosti k smútku, obavám, úzkosti, hnevu a výčitkám. Emócie, ktoré medzi sebou súperili o svoju silu a jedna chcela prehlušiť druhú. Napriek všetkému však vždy v kútiku duše víťazila a víťazí nádej, odhodlanie a viera, že všetko je a bude dobre. Aj keď to môže vyznievať ako klišé, osobne je to moja veľmi jednoduchá životná filozofia, ktorá sprevádza môj život.

Matúško má dnes 5.mesaicov korigovane, chronologicky 8,5 mesiaca. Prosperuje veľmi dobre a všetci máme obrovskú radosť, ktorá sa nedá slovami opísať. Ano vďaka všetkým ľuďom, ktorí túto cestu s nami prechádzali a prechádzajú. Navždy zostanú v našich srdciach.

Matúško prekonal tieto ťažkosti: po narodení sa pasoval s infekciou, žltačkou, ďalej mal otvorený ductus, krvácanie do mozgu, no a neminula nás i sepsa a retinopatia a chronické ochorenie pľúc.

Júlia a Martin Štermenský