• malíček, Krásnohorská 11 851 07 Bratislava
  • +421 948 129 985
  • info@nasmalicek.sk
Kategória:

Martinko (31tt a 1060g)

V 27. týždni tehotenstva ma z Trenčína previezli do perrinatologického centra v Bratislave  s tým, že už pôjde Martinko na svet  – vtedy  vážil 750 gramov. V Bratislave  v nemocnici sme ešte vydržali  do 31 týždňa tehotenstva , kedy  sa Martinko narodil v celkovej narkóze a vážil 1060 gramov. Náš problém bol vysoký krvný tlak a histológia potvrdila mikroinfarkt placenty. Keď Maťka vyberali, už nebol skoro vôbec v plodovej vode a obidvaja sme mali infekciu.

Martinka previezli na oddelenie predčasne narodených detí , kde bol  v dobrých rukách. Ja som sama ležala na  oddelení s mamičkami, ktoré mali pri sebe  detičky. Prvé dva dni som si moc neuvedomovala ,mala som problém sama zo sebou bolesti a vysoké teploty. Lekárka z oddelenia pre predčasne narodené deti mi prišla oznámiť, že Martin je napojený na  podpornom dýchaní, pre infekciu má  antibiotika a je pod svetlom  pre žltačku, ktorá je dosť vážna. Radostná správa – jeho bruško strávilo 3 ml mliečkavypil. Ďalej ma oboznámila, že sa treba každý deň informovať o jeho zdravotnom stave a keď sa budem dobre cítiť môžem chodiť za nim.

Prvé dni bolo moje spojenie s malým prostredníctvom lekárky, ktorá chodila  za mnou. Každé ráno  telefonoval môj partner, ktorý ma ubezpečoval aký je krásny, úžasný a ako všetko zvládne. Moje rozpoloženie bolo zvláštne, strach ísť za malým, čo som stále odkladala a zistila som, že mi vyhovuje, že mám teplotu. Nikomu som o tom nehovorila, ale strašne som sa bála stretnutia a aj zároveň tešila. Nadišiel deň D 23.decembra, deň pred Vianocami som išla  (teda vliekla po chodbe, kde boli mamičky z 3 kilovými deťmi), v skúmavke niesla prvé mlieko pre malého na oddelenie. Pred dverami ma čakal partner, ktorý za Martinkom chodil a tešil  sa, že ho uvidíme spolu. Vo výťahu sa pýtam, aký je ? Je krásny . Zvoníme na oddelenie, otvorí sestrička, dá nám sterilné oblečenie, vydezinfikujeme ruky a ideme  k inkubátoru  kde leží 940 gramové telíčko napojené na hadičkách pod modrým svetlom. Dalibor  s obdivom  pozerá a ja v nemom úžase ostávam stáť a nie som schopná spraviť krok a ani povedať slovo.. Maličký nemal nič spoločné s detičkami okolo ktorých som prešla. Kto nezažil, nepochopí. Zrazu sa precitnem a poviem si „sprav krok bližšie“, spravím a vtom zapípa monitor, pribehne sestrička maličkého pootočí, aby sa zasa rozbehol v dýchaní. Martinko dal najavo, že cíti ten môj strach a aj on sa bojí a prestal dýchať. Doktorka  mi vysvetlila, že deti cítia strach mám a na všetko reagujú., zobrala moju ruku a položila ju v inkubátore na Martinka. Ten pocit si pamäťam dodnes- strach, obava aby  som mu neublížila. Po prvej zoznamovacej návšteve som chodila na oddelene dva krát za deň, kde som sa postupne zoznamovala  s  mojim Martinkom najskôr  hladkaním v inkubátore, prihováraním a neskôr  klokankovaním.

Týždeň po zákroku som išla domov do Trenčína, odkiaľ sme každý druhý deň chodili do Bratislavy .  Na každú návštevu som išla zo strachom, aby som nepočula zvuk monitorov, ktoré oznamujú že s bábätkami nie je niečo v poriadku. Každý deň sme sa tešili, že pribral pár  gramov, podávali sme malému lieky, cvičili sme. Kŕmili najskôr striekačkou  potom z fľašky ……všetko pod dohľadom lekárov a sestričiek.

Po 7 týždňoch v nemocnici Maťo vážil 1930 gramov a boli sme prepustený domov. Prvé dni boli strašné, dokedy som si našla systém v podávaní liekov, v kŕmení a hlavne som bola v strese z Martinkovho dýchania. Bol  na monitore a prvé noci aj monitor pípal ale preto, že bol ľahučký a dobre nezaťažil podložku.. Po týždni sme išli na kontrolu do Bratislavy, lebo Martinko odmietal potravu, bol spavý a nepriberal. Zistilo sa ,že má veľmi slabý krvný obraz a museli sme chodiť na injekcie tri krát za týždeň z Trenčína do Bratislavy. Napriek tomu sa stav nezlepšoval,. Každé tri hodiny sme mu dávali jesť ale odmietal. Skúšali sme vymeniť cumle, kvapkali lyžičkou, nechali viac hodín odstup od jedla, ale nič nepomáhalo. Po ďalšom kontrolnom odbere sa zistilo, že sa stav  nezlepšil a musíme absolvovať transfúziu krvi. Transfúziu absolvoval v Trenčíne, kde  sme museli ostať o deň dlhšie ako bolo plánované, lebo Martinko dlhšie spracovával novú krvičku, bol  apatický a veľmi dlho spal.. Krvný obraz sa zlepšil i napriek tomu odmietal jedlo. Ja som nič iné nerobila, len podávala lieky, masírovala bruško a skúšala dostať do Maťa  troška jedla.  V tomto období sa mi začali známi hlásiť na návštevy, kde som ešte poprosila o čas .  Tu som  zistila, že veľa ľudí nechápe čo je to predčasne narodené dieťa. Bola som pre nich osoba, ktorá “ to prežíva“. „ Každé dieťa občas nechce jesť,  treba ho vyhladovať  a  bude dobre“. V jarných mesiacoch sme začali chodiť von.  Náš  4 mesačný a 3500 gramov vážiaci Martinko bol v perinke . Jeho rovesníci už sedeli  v kočíku a vážili okolo 7 kíl. To sme zasa počúvali ako ho prehrievam, ako  ho treba  nechať vyzlečeného. Skrátka boli sme aj na posmech okoliu, ale našťastie bola rodina, ktorá pomáhala.  Veľkou oporou bola kamarátka z Bratislavy, s ktorou sme sa zoznámili pri inkubátoroch a tiež mala 1080 gramového Martinka. Telefonovali sme spolu ,konzultovali naše problémy. Keď bolo najhoršie volávala som do Bratislavy na oddelenie patologických  novorodencov, kde mi  vždy poradili. V tomto období som zistila, že chýbajú informácie  a ani verejnosť takmer nič nevie o predčasniatkách. Po takýchto skúsenostiach, ktoré mi vždy odobrali kvantum energie  som si povedala, že stačí a budem sa sústrediť na malého riadiť sa pokynmi lekárov a snažiť sa urobiť všetko aby Maťko všetko zvládol. Naďalej som po kvapkách kŕmila , samozrejme vo všetkom pomáhal partner, ale nič nepomáhalo skončili sme na gastro  kde  nám  vymieňali mlieko, ochucovali  sme banánom, vanilkou …. a žiadne zlepšenie Zháňali sme iné cumle, strihala veľké dierky, ale to len malého zalievalo, prereval celé noci a aj dni, striedali sme ho v kočíku, na rukách .. Inak Martinko  veľmi málo spával .  Až jedného dňa som ochutila mlieko a špeciálnu mliečnu výživu   predsnidavkou a týmto naše trápenie po 5 mesiacoch skončilo . Martinko doteraz fičí na mlieko presnidávkovom nápoji. Ani laktačné sestry mi nedokázali poradiť povedali, že nemajú skúsenosti s predčasne narodenými deťmi. Po týchto problémoch sme boli odporučený na rehabilitáciu , lebo Martinko zaostával v pohybe . Lekárka nám povedala ,že musíme počítať s čímkoľvek  aj s tým, že bude ležiaci  a u predčasne narodených detí ukáže čas ako budú napredovať. Odporučila 5 krát denne cvičenie Vojtovej metódy. Tak letné mesiace sme strávili cvičením, miešaním mlieka s presnidávkou, podávaním tabletiek,  a samozrejme absolvovaním kontrolných vyšetrení v odborných ambulanciách a pozeraním cez okno ako kamarátky kočíkujú. Chodia do nákupných centier na kávičku a vysedávajú na lavičkách.. Ja som chodila von ,ale radšej som sa stránila ostatným, lebo nebavilo ma vysvetľovať prečo sa ponáhľame domov ,prečo malého nemôžu vyberať s kočíka a hrať sa sním. Naďalej som bola terčom posmechu, že to prežívam a dieťa treba otužovať, zbytočne som vysvetľovala, že lekárky nám zakazovali do kolektívu medzi deti, do nákupných centier pre nedostatočnú imunitu, pre zlé prospievanie  sme mali odložené aj povinne očkovania. Do januára sme cvičili a Martin robí riadne pokroky, je to statočný bojovník a snaží sa všetko dobehnúť. Teraz vo februári sme boli na kontrole naše šidielko pani doktorka pochválila, ako pekne chodí v 14 mesiacoch  a povedala že môžeme  začať chodiť medzi deti samozrejme zdravé. Po kontrole sme boli pozrieť sestričky a doktorky na oddelení predčasniatok a keď som tam videla v kočíku malilinké bábo som sa spýtala , či aj Maťko bol taký maličký a dostala som odpoveď že taký už išiel domov. Ja som si uvedomila, že čo všetko týchto  statočných drobcov čaká ,ale vďaka  dobrej starostlivosti  to zvládnu a veľmi ma teší práca   Mgr .Ľubice Kaiserovej, ktorá založila občianske združenie malíček a snaží sa pomôcť mamičkám, aby vedeli, kde hľadať pomoc a hlavne, aby aj rodinní  príslušníci vedeli  rešpektovať a pomáhať v danej situácii.  Len tak pre zaujímavosť som zdravotná sestra, ale prvýkrát som sa stretla s problematikou nedonoseného dieťaťa až pri mojej vlastnej skúsenosti  môžem povedať, že je to záber na psychiku a hlavne si zažijete veľa strachu. Priznávam, že všetok čas som venovala Martinovi, domáce práce, všetky aktivity išli bokom. Našťastie občas prišli zásoby od rodiny navareného jedla ,čo  tiež uľahčilo situáciu, aby zasa partner neskolaboval od hladu.   Do dnešného dňa sa mi sníva  prežijete, neprežijete, ale urobíme všetko aby to dobre dopadlo a po narodení  všetko ukáže čas ako bude drobec  napredovať. Želám všetko dobré  rodinkám, aby mali radosť z babatiek a občianskemu združeniu malíček veľa zaujímavých nápadov pri práci .Ďakujem sestričkám a doktorkám z Antolskej v Bratislave a samozrejme aj lekárom v Trenčíne, ktorí nás vždy uprednostňujú pri vyšetreniach.

Emília